10 min read Československo

Prečo Štefánik po prečítaní Washingtonskej deklarácie takmer skolaboval?

Washingtonská deklarácia je považovaná za predchodcu ústavy prvej Československej republiky. Je pod ňou aj podpis Milana Rastislava Štefánika. V tomto článku sa dozviete, že generál Štefánik nikdy Washingtonskú deklaráciu nepodpísal, nevedel o tom, že vznikla a po jej prečítaní mal k jej znení niekoľko výhrad. Nezhody Štefánika s Masarykom v prípade Washingtonskej deklarácie sú často predmetom neskorších konšpirácií, takže o dôvod viac, pozrieť sa na to, ako to skutočne bolo.

Čo je to Washingtonská deklarácia?

Originálny názov dokumentu je „Declaration of Independence of the Czechoslovak Nation by its Provisional Government“. Napísal ho v tom čase predseda ministerskej rady a minister financií dočasnej vlády Tomáš Garrigue Masaryk so spolupracovníkmi 18. októbra 1918 vo Washingtone. Aj preto je známejšia skôr pod názvom Washingtonská deklarácia.

Deklarácia zahraničného odboja Čechov a Slovákov vyhlasuje týmto dokumentom nezávislosť československého národa, jeho dočasnú vládu a zároveň definuje základné hodnoty nového štátu. Je pod ňou podpísaný aj generál Milan Štefánik. Ten však o tomto dokumente nemal v čase jeho vzniku tušenie.

Keď si prečítal noviny, ostalo mu zle

V septembri 1918 sa Štefánik naozaj stretol s Masarykom v Amerike. Avšak 24. septembra sa už vydal na cestu do Japonska, odkiaľ pokračoval do Ruska na Sibír. Tam sa spolu s francúzskym generálom Maurice Janin (vrchný veliteľ dohodových armád na Sibíri a veliteľ československých légií na Sibíri) pokúsil reorganizovať československých legionárov. Z Ruska sa vrátil do Európy až v januári 1919. V čase vzniku Washingtonskej deklarácie teda nebol fyzicky prítomný vo Washingtone, aby mohol dokument podpísať.

O deklarácii sa Štefánik dozvedel až z dennej tlače. Bol s ním v tom čase aj generál Janin. Hneď ako si Štefánik znenie deklarácie prečítal, opustil ho so slovami, že mu nie je dobre. Keď sa Janin neskôr vrátil do hotela, našiel Štefánika ležať na izbe v silnej horúčke.

Zdá sa, že generál Štefánik bol citlivý človek a jeho duševný stav mohol mať vplyv na stav telesný. Aspoň generál Janin bol o tom presvedčený.

Vznik dokumentu teda niesol náš generál ťažko. S niekoľkými bodmi deklarácie vyslovene nesúhlasil a v prípade jeho osobnej účasti by ich zrejme formuloval inak. Ale nešlo len o to – ako podpredseda Československej národnej rady zrejme cítil hlboké sklamanie nad vývojom udalostí. Kým s Masarykovým poverením cestoval na druhý koniec sveta k československým legionárom, vojna v Európe sa začala schyľovať ku koncu a rozbehli sa finálne práce na vzniku nového štátu. Bez Štefánikovej účasti.

Naozaj sa Masaryk zachoval ako vypočítavý politický líder, čo sa šikovne zbavil človeka, ktorý nesúhlasil s jeho koncepciou Československa?

Vzťah Masaryka a Štefánika

Štefánik sa pred odchodom na Sibír stretol s Masarykom v Amerike. Spolu s nimi sa tu nachádzal aj francúzsky generál Janin, ktorý neskôr líčil vzájomný vzťah oboch mužov takto:

„…zjistil jsem, že se Štefánik chová k němu tak, že to nemohu definovati lépe, než jak se chová k učiteli milujúci a uctivý žák, jenž cítí, že je s jeho strany předmětem podobných citů. (…) Dojem, který jsem si z toho odnesl, byl, že přes velmi odlišné názory o mnohých věcech jsou jejich vzájemné city úplně takové, jak jsem právě popsal.“

Masaryk nazýval Štefánika v listoch krstným menom, čo naznačuje, že ich vzťah bol celkom iný, než aký mal s Benešom. A hoci sa po Štefánikovej smrti oficiálne vyjadroval o svojom spolupracovníkovi s istou rezervou, predsa len si jedného dňa roku 1932 na Lánoch povzdychol:

„Chodili jsme často spolu po Paříži. Měl různé slabůstky – no kto jich nemáme – a já jsem se mu posmíval. Co se nasmál! Dosud ho slyším, jak srdečně se dovedl smát. Měl jsem ho opravdu rád.“

Aj preto som sa rozhodla pozrieť sa na vznik Washingtonskej deklarácie trochu inak.

Prvé bolo Francúzsko, nie Amerika

O možnom rozpade Rakúsko-Uhorska sa začalo hovoriť začiatkom roku 1917. Francúzsky denník Le Matin uverejnil odpoveď francúzskeho premiéra Aristide Brianda americkému prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi. Prezident Spojených štátov vo svojom záchvate mierotvorstva zaslal predstaviteľom bojujúcich krajín výzvu, aby uviedli svoje vojnové ciele. Mal to byť začiatok budúcich mierových rokovaní.

Francúzsky premiér vo svojej verejnej odpovedi okrem iného požadoval:

„Reorganizáciu Európy zaručenú stabilným režimom, ktorý bude založený na rešpektovaní národností a rešpektovaní práva na bezpečnosť a slobodu hospodárskeho rozvoja pre všetkých ľudí. (…) Oslobodenie Talianov, Slovanov, Rumunov a Čecho-Slovákov od cudzej nadvlády.“

O rok neskôr sa tieto princípy objavili aj v 14 bodoch amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. V bode 10 sa hovorí:

„Národom Rakúsko-Uhorska, ktorých miesto medzi národmi, prajeme si, aby bolo zabezpečené a zaistené, má byť poskytnutá prvá možnosť na autonómny vývoj.“

Dnes sa väčšia váha pripisuje Wilsonovi a jeho 14. bodom. Nemali by sme však zabúdať na to, že základný predpoklad pre tieto myšlienky bol daný vo Francúzsku. Wilson vpodstate len preformuloval Briandov text. A čo ovplyvnilo názory francúzskeho premiéra?

No predsa stretnutie s profesorom Masarykom, ktoré v roku 1916 zorganizoval Milan Rastislav Štefánik.

Štefánik sa do okruhu Briandových priateľov dostal cez lekára Raoula Blondela, ktorý posudzoval jeho zdravotný stav po návrate zo srbského frontu. Mladý letec si doktora okamžite získal, a tak spolu s profesorom Masarykom dostali pozvanie na obed, kde sa medzi pozvanými hosťami nachádzal aj osobný lekár a dôverný priateľ francúzskeho premiéra, doktor Chatin. Nebyť zhovorčivého Štefánika, Masaryk by dojem na Francúzov neurobil. Dr. Blondel si o tomto obede poznamenal:

„Profesor Masaryk bol urastený starec so šedivou, takmer bielou bradou, pristrihnutou podľa spôsobu kráľa Eduarda VII. a nosil silné okuliare. Držal sa vážne, ba chladno. Bol úplný kontrast Štefánika, živého, veľmi čulého, ktorý hovoril veľa a veľmi dobre a nebránil sa chvíľami ani úsmevu. (…) Profesor Masaryk, ešte vždy nesvoj, ostatne hatený aj tým, že nerozumel francúzsky, ledva sa zúčastnil na rozhovore, ktorý viedol vlastne zápalistý Štefánik.“

Osud Rakúsko-Uhorska sa teda začal napĺňať 16. februára 1916 počas priateľského obeda, na ktorom Masaryk povedal sotva pár viet.

Francúzsky premiér Briand (vľavo) s doktorom Chatinom (vpravo), zdroj: picryl.com

Češi odmietli autonómiu, chceli vlastný štát so Slovákmi

Posledný panovník Rakúsko-Uhorska – cisár Karol I. – podnikol ešte jeden zúfalý pokus o zachovanie monarchie. 16. októbra 1918 formuloval svoj Völkermanifest, známy ako Karlovo memorandum. Reagoval v ňom na Wilsonových 14 bodov a sľuboval federatívne postavenie národom na území Rakúska. V manifeste sa píše:

„Rakúsko sa stane federálnym štátom, v ktorom každá národnosť vytvorí vlastné územie na území, na ktorom žije. (…) Táto zmena, ktorá nijako neovplyvňuje integritu krajín svätej maďarskej koruny, má za cieľ dať každému jednotlivému národnému štátu svoju nezávislosť.“

V praxi by to znamenalo, že Češi by autonómiu získali, no Slováci nie.

Washingtonská deklarácia, ktorá bola publikovaná dva dni po Karlovom memorande, bola teda Masarykova odpoveď na ponuku rakúskeho cisára. Češi si pred federatívnym postavením v Rakúsku vybrali vlastný štát v spojení so Slovákmi. V deklarácii sa píše:

„Činíme tak, poněvadž věříme, že žádný národ nemůže být nucen žít pod svrchovaností, které neuznává, a poněvadž máme vědomí a pevné přesvědčení, že náš národ nemůže se volně vyvíjet v habsburské lži-federaci, která není než novou formou odnárodňujícího se útisku, pod nímž jsme trpěli minulá tři století. (…) Požadujeme pro Čechy právo, aby byli spojeni se svými slovenskými bratry ze Slovenska, kdysi součástky našeho národního státu, odtržené později od našeho národního těla a před 50 lety vtělené v uherský stát Maďarů, kteří nevylíčitelným násilím a krutým útiskem podrobených plemen pozbyli veškerého mravního a lidského práva vládnout komukoliv, kromě sobě samým.“

Vyhlásenie nezávislosti muselo vzniknúť ASAP (as soon as posible = tak rýchlo, ako je možné). Masaryk nemohol o znení deklarácie debatovať so Štefánikom, pretože ten sa nachádzal v Japonsku a spojiť sa s ním bolo zložité. Práve nemožnosť zastihnúť generála Štefánika sa ukázala ako hlavný zdroj nedorozumení.

Štefánikova proklamácia

V korešpondencií medzi Štefánikom a Masarykom nájdeme list z 28. septembra 1918. Bol napísaný na palube lode Korea Maru, ktorou podpredseda Československej národnej rady cestoval do Japonska. Štefánik v liste doporučuje Masarykovi, aby vydal proklamáciu pre dohodové mocnosti. Pripája aj jednotlivé body vyhlásenia, ktoré považuje za vhodné spomenúť.

Masaryk mal napríklad poukázať na rôzne formy, ktorými dohodové mocnosti uznali nárok na vytvorenie československého štátu. Spomenúť sa malo Francúzsko, Taliansko, Anglicko, Amerika aj Japonsko. Mal načrtnúť medzinárodný význam nového štátu a ubezpečiť veľmoci o jeho životaschopnosti. Štefánik zdôrazňoval nutnosť vytvorenia dočasnej vlády, ktorou by zatiaľ bola Československá národná rada. Žiadal, aby Masaryk oznámil, že Národná rada bola schválená zahraničnými krajanskými spolkami, vojskom, aj domácim odbojom. Želal si, aby budúci prezident spomenul, že výkonnou mocou Národnej rady je stotisícová armáda legionárov. Masaryk mal prehlásiť, že legionári nie sú zbehovia, ale vlastenci, ktorí bojujú proti Ústredným mocnostiam, aby oslobodili svoj národ.

„Byl bych Vám nesmírně vděčen, kdybych znal celou proklamaci dříve, než ji úředně prohlásíte.“

Napísal Štefánik Masarykovi na záver svojho listu.

Okrem menovania dočasnej vlády sa žiadny z jeho návrhov nakoniec do deklarácie nezávislosti nedostal. Masaryk nespomenul ani Francúzsko, ani Taliansko. No a miesto vyzvyhnutia československých legií sa Štefánik dočítal iba o tom, že „...stálé vojsko bude nahrazeno milicí.“

Generál Milan Štefánik na Sibíri. Zdroj: Critical Past

Čo sa Štefánikovi na deklarácii nepáčilo?

Sklamaný Štefánik 2. novembra 1918 z francúzskeho veľvyslanectva v Tokiu Masarykovi poslal nesúhlasný telegram, v ktorom mu vytýka niektoré body z deklarácie. Zaujímavosťou telegramu je, že Masaryka oslovuje „Drahý prezident a milovaný učiteľ!“ Rovnako telegram končí podpisom „Srdečne oddaný Milan“. Dôverné oslovenia môžu byť znakom toho, že voči Masarykovi neprechovával hnev. Alebo mal zmysel pre sarkazmus. 😄

Depeša obsahovala celkom 14 bodov, z nich 10 sa týka znenia deklarácie. K výraznejšiemu rozchodu s Masarykom prichádza podľa môjho názoru iba v piatich bodoch, na ktoré sa pozriem bližšie.

Dočasná vláda

Budúci prezident prehlásenie nezávislosti zakončil podpismi členov Národnej rady, ktorým pridelil rôzne ministerstvá. Masaryk mal funkciu predsedu ministerskej rady a ministra financií, Štefánik sa stal ministrom národnej obrany a Beneš ministrom zahraničných vecí a tiež ministrom vnútra.

Podľa Štefánika malo byť v dokumente zdôraznené, že ide len o dočasnú vládu, píše:

„Národní rada byla nucena vyznačiti oficiální charakter svých funkcí, aby protestovala proti vládě rakousko-uherské, která se stále domnívá, že má právo mluviti jménem československého národa.“

Ak sa čudujete, že Masaryk použil Štefánikov podpis bez jeho súhlasu, tak v tej dobe to bolo bežné. Keďže komunikácia medzi dvomi vzdialenými ľuďmi iba málokedy prebiehala v reálnom čase, používali sa podpisy na čistý papier, na ktorý bol neskôr doplnený text. Jednoducho kvôli urýchleniu procesu schvaľovania. Keby mal Masaryk čakať, kým zastihne Štefánika v Japonsku a získa od neho súhlas na použitie podpisu, musel by s vydaním deklarácie čakať dva týždne, no on musel jednať okamžite.

Určite teda nešlo o žiadne falšovanie alebo jednanie poza Štefánikov chrbát, ako sa to zvykne interpretovať dnes.

Republika

Štefánikovi vadila hlavne republika, ktorou sa malo Československo stať.

„Nemáme práva stavěti se na místo vůle národa, ani tuto vůli předbíhati.“

Zo spomienok francúzskeho generála Janin je zrejmé, že Štefánik veril, že Československu bude vládnuť kráľ. Aj keď sa to dnešnému čitateľovi môže zdať ako nezmysel, v tom čase nebolo takéto uvažovanie ničím zvláštne. Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré vzniklo v roku 1918 podobne ako Československo, je toho dôkazom.

Masaryk 19. novembra Štefánikovi poslal telegram, v ktorom mu vysvetlil svoje dôvody:

„Konzervativní politika v situaci, kdy i Německo má být republikou je nemožná, vyvolala by slepý radikalizmus.“

Stála armáda nahradená milíciami

Štefánikovi prekážal aj plán, podľa ktorého sa Československo malo vzdať stálej armády a tá mala byť nahradená ľudovými milíciami. Obával sa, že milície nebudú schopné ochrániť hranice nového štátu. História ukázala, že tieto obavy boli úplne správne. Pokusy odstrániť stálu armádu však pretrvávali až do roku 1920. Definitívny koniec im urobil až Branný zákon z toho istého roku, ktorý ustanovil systém stálej armády.

„Víme, že naším prvním úkolem je rozvíjeti naši armádu, zajistiti jí co největší fysické a mravní síly, aby co nejúčinněji v plném souladu se Spojenci přispívala k vedení války a k jejímu úspěšnému konci.“

Napísal Štefánik ešte netušiac, že dohodové mocnosti nebudú mať silu a chuť výrazne sa angažovať v Rusku proti boľševikom. V novembri roku 1918 nebola situácia taká jasná.

Odluka cirkvi od štátu

Generálovi Štefánikovi vadila aj odluka cirkvi od štátu, ku ktorej sa Československo prihlásilo. Ako skúsený diplomat a vyjednávač považoval za predčasné zaoberať sa týmito otázkami, ktoré by mohli vniesť rozpor do ešte nevzniknutého štátu. Masarykovi napísal:

„Především církve již jsou, ale státu dosud není. Bylo-li nutno dokýkati se toho choulostivého bodu, bylo by dobře omeziti se na formuli: svoboda svědomí, svoboda kultu ve státě zbaveném vždy zneužívaného vměšování se klerikalismu.“

Zaujímavé je, že odluka cirkvi od štátu sa v prvej republike nakoniec nikdy nezrealizovala a tento bod sa nedostal ani do Ústavy.

Janin neskôr Štefánika opísal ako agnostika, ktorý však nikdy neprechovával nenávisť voči náboženstvám. Pochádzal z rodiny evanjelického farára a mal priateľské styky aj s katolíkmi. Napríklad jeho snúbenica talianska markíza Giuliana Benzoni bola katolíckeho vierovyznania. A dôverná priateľka Louise Weiss zas mala židovský pôvod.

Hlasovacie právo žien

V niektorých otázkach sa zdal byť generál Štefánik veľmi konzervatívneho zmýšľania. Tak napríklad hlasovacie právo žien v Československu nazval „nemiestnym radikalizmom.“

Tieto myšlienky sa nám opäť môžu zdať ako priveľmi obmedzené, no v Štefánikových časoch boli väčšinovými. Napríklad vo Veľkej Británii sa o volebné právo žien zasadzovalo feministické hnutie Suffragettes, ktoré používalo militatné spôsoby protestu a bolo považované za radikálne.

Len pre zaujímavosť, francúzske a talianske ženy získali volebné právo až v roku 1945. O zrovnoprávnenie žien vo Francúzsku sa pričinila práve Štefánikova priateľka Louise Weiss.

Louise Weiss (v strede pri mikrofóne) na demonštrácii za volebné právo žien v roku 1937, zdroj: gallica.bnf.fr

A ako táto telegramová prestrelka medzi Štefánikom a Masarykom nakoniec skončila?

4. novembra 1918, teda len dva dni po odoslaní svojho nesúhlasného telegramu, Štefánik napísal Masarykovi:

„2. listopadu jsem obdržel jen Vaši depeši ze 17. října. Jsem rád, že se shodujete s mými vysvětleními, která jsem musel podat a která jsem Vám zaslal. Tato vysvětlení zde rozptýlila nervozitu.“

17. októbra 1918 naozaj Masaryk poslal Štefánikovi telegram, kde ho informoval o nadchádzajúcom publikovaní Washingtonskej deklarácie, aj o menovaní dočasnej vlády, v ktorej sa stal ministrom národnej obrany. Hoci bol vo svojej dobe telegram považovaný za najrýchlejší spôsob komunikácie, Štefánik sa nachádzal na druhom konci sveta a tak depeša k nemu putovala viac ako dva týždne. O Washingtonskej deklarácii sa dozvedel z dennej tlače skôr, než dorazil Masarykov telegram.

Nuž... ťažko bolo zakladať republiku bez internetu. 😏

Zdroje:

Monika Holečková

Monika Holečková

Volám sa Monika Holečková. Pandorina skrinka je môj blog pre milovníkov histórie Československa, ktorí sa neboja konfrontovať s minulosťou bez filtrov. Pripravte sa na dejiny, ktoré neponúkajú útechu, ale pravdu, na ktorú sa radšej zabudlo.
Bratislava, Slovakia