Giuliana Benzoni – hviezda vystrihnutého záberu

Filmový záber z roku 1929, na ktorom sa prezident Masaryk vracia z vychádzky na koni, ju zachytáva stojacu vedľa jeho dcéry Alice, chrbtom ku kamere. V žiadnom z troch veľkých zborníkoch o Štefánikovi, ktoré vyšli v prvej republike, nenájdeme jej príspevok, hoci s ním bola zasnúbená. No a keď posledný krát navštívi Slovensko v roku 1968, filmový materiál, ktorí s ňou bol urobený, skončí na 20 rokov v trezore. Zoznámte sa – Giuliana Benzoni, najdôležitejšia žena v kariére nášho národného hrdinu, o ktorej sa na Slovensku takmer nič nevie.

Štefánik v Taliansku

Zo srbského frontu sa Štefánik vrátil v katastrofálnom zdravotnom stave. Jeho aktívna vojenská služba bola nemožná. Dostal však poverenie od francúzskej vlády pre zahraničné misie. Plnil rôzne úlohy pre Francúzko, väčšinou hľadal zajatcov z radov rakúsko-uhorských vojakov ochotných bojovať vo francúzskej armáde. Inak povedané, zháňal Francúzom mäso pre kanóny. Bola to ideálna pozícia, počas ktorej mohol znásobovať počty budúceho československého legionárskeho vojska.

Jeho prvou destináciou sa stalo Taliansko. Z Paríža odišiel 24. marca 1916.

Francúzsky pilot sa v Taliansku aktívne zúčastňoval aj bojových letov, počas ktorých pokračoval vo svojej psychologickej vojne, ako to plánoval robiť predtým v Srbsku.

Na tomto mieste by bolo vhodné povedať, čo je to tá „psychologická vojna“. V podstate ide o formu mediálnej manipulácie, ktorej cieľom je destabilizácia nepriateľských armád. Počas prvej svetovej vojny boli takýmito médiami letáky a iné tlačoviny zhadzované z lietadiel.

29. apríla Štefánik na hlavy rakúsko-uhorských vojakov zhodil 3600 letákov, ktoré boli písané v slovanských jazykoch a vyzývali vojakov, aby sa vzdali dohodovým armádam. V tejto činnosti pokračoval aj v máji. Na mieste pozorovateľa sa k oblohe vzniesol na ťažkom bombardéri Caproni aj 4. a 7. mája 1916.

Letáky pre Čechov a Slovákov zostavovali spolu s Edvardom Benešom ešte v Paríži. V júni 1916 si Beneš spokojne poznamenáva do denníka:

„Z Itálie přichází správa, že naši vojáci se vzdali, následkem Milanova prohlášení, ktoré hodil na frontě.“

Štefánik mal po návrate do Paríža dobré informácie o talianskej politike. 23. júla hovoril Benešovi o dohode Talianska s Rumunskom, ktorá spôsobí pripojenie Rumunska k dohodovým mocnostiam. Naozaj, stalo sa tak 17. augusta, kedy bola uzavretá tajná dohoda s Rumunskom, Francúzskom, Talianskom, Ruskom a Veľkou Britániou. O niekoľko dní neskôr Rumunsko oficiálne vstúpilo do vojny proti Ústredným mocnostiam.

Ktovie, či sa Edkovi pochválil aj s tým, že sa stihol v Taliansku zasnúbiť.

Láska na prvý pohľad

V jeden daždivý večer na jar roku 1916 hľadá úkryt pred počasím v salóne grófa Primoli Giuliana Benzoni. 21 ročná markíza z vplyvnej aristokratickej rodiny. Je vnučkou Ferdinanda Martiniho. Ľavicového liberála, spisovateľa a politika, ktorý bol v talianskom parlamente 43 rokov. Okamžite zaujme francúzskeho dôstojníka, ktorý sa tam nachádza tiež.

„Cítila som, že ma niekto pozoruje, zdvihla som oči a uvidela francúzsku uniformu a nad ňou dvoje jasných očí. (…) Pohľady pokračovali, zdalo sa, ako by na mňa narážali a chceli ma uchvátiť s príťažlivou silou. Aby som ukončila túto krížovú paľbu, v ktorej moja osoba bola cieľom, rozhodla som sa odísť a vstala som. S rýchlosťou blesku bol dôstojník po mojom boku.“

Spomína si Giuliana na svoje prvé stretnutie so Štefánikom.

Markíza nebola len sympatickou vnučkou známeho politika. Sergio Tazzer v knihe „Vlastenci alebo zradcovia?“ píše, že pre svojho dedka v období, kedy sa rozhodovalo o tom, či Taliansko vstúpi do vojny, plnila úlohu poslíčka tajných správ. Pohybovala sa medzi francúzskym a anglickým veľvyslanectvom a stala sa expertkou na rímsku politiku.

Masaryk neskôr na Lánoch svojej archivárke opísal Štefánikovu snúbenicu slovami:

„Je hodná holka, nadaná (…) má takový praktický reálný smysl politický, že by dobře mohla být ministrem.“

No a Anna Gašparíková-Horáková, Masarykova archivárka, o šesť rokov neskôr – síce v úplne inom kontexte – tieto slová potvrdila.

„Zaujíma sa, ako vždy, čo sa u nás deje. Pozoruje a mnoho zbadá – ona je človek prenikavej inteligencie. Dávam si veľký pozor, aby som neublížila svojej vlasti.“

Ale nepredbiehajme udalosti. Vráťme sa radšej späť do roku 1916.

Na ďalší deň po osudovom stretnutí sa Štefánik s Benzoni vidia opäť. Ich prvé rande naberie nečakaný spád.

„Zrazu ako mágiou, mal v rukách malé púzdro a nasledovali tieto slová: ‚Získal som tento kameň na Tahiti‘ a dodal neistou taliančinou: ‚Vždy som ho nosil u seba pre ženu, ktorá sa stane mojou manželkou.‘
Vládala som len kývnuť na jeho neuveriteľnú ponuku a zozbierala som odvahu opýtať sa ho na jeho meno. Moja otázka vzbudila ozajstnú veselosť.
‚Ako to, myslel som, že to viete.‘
‚Ale vôbec nie, neviem o vás absolútne nič.‘
Predstavil sa s úklonom: ‚Milan Rastislav Štefánik, mademoiselle.‘“

Nuž, takto nejako sa balili baby na začiatku 20. storočia. 

Láska s benefitmi

Od svojich „zásnub“ sa Giuliana s Milanom vidia len krátko. Kapitán Štefánik plní misie v Rusku, Rumunsku a v Amerike. Do Talianska sa vráti až o dva roky neskôr, teda v roku 1918, s poverením verbovať zajatcov pre československé légie vo Francúzsku.

O tom však Taliani nechceli ani počuť. Rakúsko-Uhorsko bolo ich bývalým spojencom a väzby na monarchiu boli stále silné. Navyše medzi Francúzmi a Talianmi odjakživa panovalo vzájomné súperenie.

Tak sa zrodil rafinovaný kompromis – nové československé légionárske vojsko, ktoré Taliansko vybuduje a vyzbrojí. Nebude však podliehať talianskemu kráľovi a už vôbec nie Francúzom, ale Československej národnej rade. Tým Taliansko – ako prvá krajina Dohody – legitimizovalo zahraničný odboj. Rakúsko-Uhorsko to malo spočítané a Milan Rastislav Štefánik dosiahol obrovský diplomatický úspech.

Podarilo by sa mu to, nebyť rád inteligentnej a talianskej politiky znalej Giuliany? Ktovie.

Makríza sa z prítomnosti svojho „Slováčika“ – ako ho prezývala pre výšku jeho postavy – dlho neteší. Štefánik opäť odchádza. Tentokrát na Sibír, aby upratal tamojšie légie. S Giulianou sa znova stretne až na jar 1919. Už ako minister vojenstva Československej republiky, s hodnosťou generála a s ťažko podlomeným zdravím.

Keď v januári 1930 Giuliana popíjala kávu na Lánoch s Annou Gašparíkovou-Horákovou, ich rozhovor sa zmenil na dôverný. Masarykova archivárka si ho zapísala do denníka:

„Pätnásť dní sa spolu vídali, keď poráta si všetko súčtom hodín. Šťastné chvíle to neboli. On strašne vnútorne trpel, cítil, že umrie a o smrti hovoril. Dostávala od neho krásne dojemné listy. Keď odchádzal na Sibír, povedal pri lúčení, že teraz prvý raz aspoň niečo obetuje: dosiaľ nič osobného neobetoval, nemal čo.“

Štefánik sa nemohol sťažovať na nezáujem žien, no sobášom sa úspešne vyhýbal. Svojho otca vraj kedysi vytočil prehlásením, že sa nikdy neožení, pretože o stereotypný rodinný život nemá záujem. Pred budovaním rodiny si vybral budovanie kariéry a keď prišla vojna, schytil sa budovať Československo.

Vzťahy so ženami, ktoré nadväzoval, bývali účelové. Novinárka Louise Weiss, ktorá mu s nadšením získavala priazeň francúzskych žurnalistov a ktorú rýchlo poslal do… friedzone, keď mu vyznala lásku, o ňom napísala:

„Kdo vypoví (…) to pohrdání ženami a tu horoucnost v lásce…“

Masaryk mal pre Štefánikove metódy trochu menej vzletný opis. Svojej archivárke povedal:

„Vtedy v šesnástom roku pohyboval sa často v ženských salónoch, okolo madame Jouvenelovej a podobných politických dám. Flirtoval s nimi, nie v nejakom zlom zmysle, ale vedome ich užíval pre svoje ciele.“

Reč príde aj na vzťah s Giulianou Benzoni:

„Či ju mal rád, či bola tiež len jednou zložkou úspechu na ceste za cieľom – kto vie?“

Sám Štefánik pred cestou na Sibír Masarykovi o Giuliane napísal toto:

„…přiznávám se Vám, že mi je nesmírně drahá. Láska? Či prostě úcta před mravní silou a duševním bohatstvím tohoto elitního tvora? V každém případě nás pojí vroucí duševní svazky.“

Spomenul aj svoje bláznivé zásnuby. Pred Masarykom však budúci minister vojny zachovával dekórum. 

„Italové (rodina, obecentvo) předbíhají trochu událostem, když nás představují jako snoubence. Dnes však nemám ani času ani příčiny, abych proti tomu zakročoval. Mějte ji rád, důvěrujte jí; zná dobře Italy, osoby, je neocenitelná.“

A predsa ju mal rád

V Rusku sa pre nášho generála veľa vecí zmení. Slávu zo slnkom zaliateho Talianska vystrieda krutá sibírska zima a realita. Štefánikova úloha reorganizovať sibírske légie nie je jednoduchá. Plány Dohody na riešenie situácie v Rusku sú nejasné a rovnako tak je nejasná aj generálova pozícia v budúcom štáte.

Keď sa na jar 1919 vráti do Paríža, zájde Štefánik na večeru k historikovi Paulovi Raphaelelovi. Zoznámil sa s ním ešte pred vojnou, počas svojej vedeckej kariéry u hvezdára Janssena.

Paul je najskôr šokovaný tým, ako Milan vyzerá. Pamätal si ho ako vedca v obleku s vychádzkovou paličkou a bradou. Teraz pred ním stál generál, s oholenou tvárou. Ale rýchlo zistí, že okrem vzhľadu sa nič nezmenilo a debata pri večeri plynie ako za starých čias. Keď sa však Raphaelova matka generála nečakane spýta, či sa chystá do Talianska pracovne alebo navštíviť svoju snúbenicu, výrečný Štefánik ostáva v rozpakoch. Raphael napísal:

„Štefánik sa prudko začervenal. ‚Ťažko niečo hovoriť,‘ dodal ticho, ‚dnes som väčšmi zaľúbený, ako keď som ju prvý raz videl…‘“

Reč tela sa oklamať nedá, pokiaľ nie ste patologickým klamárom alebo psychopatom. Štefánik ním podľa všetkého nebol a tak sa milovníci romantických príbehov môžu potešiť myšlienkou, že jeho city k Giuliane boli – zdá sa – naozaj úprimné.

Posledný list

V nedeľu ráno je na talianskom letisku Campoformido rušno. Prípravy na odlet generála vrcholia. Neďaleko lietadla sedí Štefánik a čosi píše. List odovzdá na odoslanie. Rozlúči sa – emotívne, ako to má vo zvyku – a spolu s posádkou nastupuje do lietadla. Stroj vzlietne krátko po ôsmej hodine ráno. Obeda sa už generál nedožije. Jeho lietadlo sa zrúti pri pristávaní neďaleko Bratislavy.

Adresátom posledného listu je Giuliana Benzoni. Keď bude Milanove riadky čítať, už bude vedieť, že let sa skončil tragicky. Pripravte si vreckovky, toto sú Štefánikove posledné slová:

„Priateľka, predrahá priateľka!

Zbohom! Ach, aké hrozné slovo, rozdeľujúce náš život! Časom reptám na Osud, ktorý bez oddychu podrobuje skúške našu lásku, dosiaľ statočnú a čestnú. Zbohom! No vrátim sa. Vrátim sa, aby som zostal – dúfam v to, – naďalej pri Tebe, moja vrelemilovaná. Motor hučí. Je treba ísť. Ísť, ustavične ísť… Zbohom! Pred očami sa mi robia kruhy, moje srdce je znepokojené, jednako mu odpúšťam tentoraz krehkosť celkom ľudskú: nesmiem sa od Teba, Giuliana, vzdialiť a nevyhľadať po rokoch moju rodinu, moju vlasť? Uvidím znovu moju vlasť. Mám vlasť. Aká radosť, aká tesknota. Lietadlo ma volá. Zbohom, Giuliana! Zbohom, nebuď však zarmútená. V okamžiku vysoko nad vrcholmi hôr a mračnami za bozkov panenských lúčov, za laškovania vĺn azúru moja duša opäť nájde pokoj a moje pery Ti budú s vernosťou znova šepkať: Do videnia Giuliana! Do videnia, moja zbožňovaná žena!

Milan

Pozdravy bratom, maminke, tete.“

Posledným listom však príbeh Giuliany v dejinách Československa nekončí.

Talianka, ktorá zbližuje Slovákov a Čechov

Koncom mája, teda pár týždňov po Štefánikovej smrti, sa Giuliana stretáva s Edvardom Benešom v Paríži a hovorí mu o posledných Milanových chvíľach.

„…chtěl prý domluvit se s Vámi, vrátit se do Paříže, dohodnout se se mnou – prý uznal, že to nebylo všecko dobře, co udělal – a pracovat společně. Bylo mi milo, že jsem to slyšel.“

Písal Beneš v liste Masarykovi.

Aj generál Maurice Janin, Štefánikov blízky spolupracovník na Sibíri, si vo svojich memoároch spomínal:

„Nedrže se tentokráte pravidla, které jsem si vytkl, že totiž budu vykládati jenom to, co jsem přímo viděl anebo slyšel, řeknu přece, že prohlásil nedlouho před svým skonem, jak jsem se dověděl z bezpečného pramene, že dr. Beneš měl pravdu v jedné otázce zahraniční politiky, na kterou se díval až do té doby jinak než dr. Beneš a která měla velký vliv na neshody mezi nimi.“

Kto bol ten „bezpečný prameň“ som sa v knihe nedočítala. Podobnosť medzi Benešovým a Janinovým príbehom však môže naznačovať, že ním bola práve tajomná Giuliana.

Naozaj sa Štefánik plánoval zmieriť s Benešom? Alebo inteligentná a politicky príčetná Giuliana považovala za dôležité, aby sa nevyriešené spory medzi nimi urovnali? Tak, či onak, svojej úlohy sa držala aj v roku 1968, keď posledný krát navštívila Slovensko. Vznikol s ňou filmový materiál, ktorý sa stal súčasťou dokumentu „Milan Rastislav Štefánik“ z roku 1969. Giuliana v ňom hovorí, že Štefánik plánoval odísť z politiky a venovať sa vedeckej činnosti.

„…bol totiž presvedčený, že jeho vlasť už dosiahla to, čo chcela – svoju slobodu. A že jej osudy sú zverené do správnych rúk – do rúk Tomáša Garrigua Masaryka.“

Giuliana Benzoni a Masaryk

Mladá Talianka nechcela stratiť kontakt s Československom ani po Štefánikovej smrti. Snažila sa pomôcť pri obnove československo-talianskych vzťahov. Tie sa zhoršili v roku 1919 potom, ako Francúzi úplne prevzdali kontrolu nad československou armádou.

Taliani pre republiku tiež budovali légie. Ako prvá dohodová mocnosť uznali Československú národnú radu. Dokonca sa podieľali na preprave francúzskych československých legionárov do vlasti a poskytli mladej republike humanitárnu pomoc. Očakávali vplyv v strednej Európe, no dostali len dohodu o odchode talianskych vojsk z Československa, ktorú – mimochodom –, s nimi nakoniec uzavrel Milan Rastislav Štefánik. S Benešom Taliani odmietali jednať.

Leto roku 1921 trávi prezident Masaryk s dcérou Alicou na talianskom ostrove Capri. Dovolenku využíva na súkromnú návštevu talianskeho kráľa Viktora Emanuela III. Spoločnosť mu robí Giuliana Benzoni, ktorá podobne ako Štefánikovi, aj Masarykovi sprostredkováva kontakty a dáva zákulisné informácie o rímskej politike. Ale… súdiac podľa neskoršieho vývoja udalostí, Masaryk príliš úspešný nebol.

No nielen Masarykovci chodia na výlety do Talianska – markíza Benzoni býva častým a vítaným hosťom na Lánoch. Jej pobyty v Československu sa niekedy pretiahnu na niekoľko mesiacov.

V druhom tábore?

V roku 1935 Benito Mussolini zaútočí na Etiópiu, čím poruší Článok X. Dohovoru Spoločnosti národov. Edvard Beneš práve v tom čase predsedá Spoločnosti národov v Ženeve a presadzuje sankcie proti Taliansku. Prezidentovi Masarykovi v Československu sa rapídne zhoršuje zdravie, zvažuje abdikáciu. A Giuliana sa neohlásená, z čista jasna, zjaví na Lánoch.

Masarykova archivárka Anna Gašparíková-Horáková si 5. novembra 1935 zapísala:

„Bolo mi z toho úzko – teraz, keď sa uvažuje u nás o takýchto rozhodujúcich otázkach, spojených i so Ženevou, a teda i s Mussoliniho africkým dobrodružstvom. A Giuliana stojí za ním už celkom otvorene, ironizuje Spoločnosť národov, kritizuje Anglicko a Edena, pokladá taliansky imperializmus a vojnu za samozrejmosť a my sme vraj blázni, že sa zaň nepostavíme… (…) Pozoruje a mnoho zbadá – ona je človek prenikavej inteligencie. Dávam si veľký pozor, aby som neublížila svojej vlasti.“

O niekoľko dní pokračovala novým záznamom:

„…pani doktorka (pozn. autorky: Alica Masaryková) ju však málo zve k otcovi a nehovorí s ňou o politických veciach. Že Mussolini a Taliani, ktorí za ním idú, majú záujem, aby Beneš odišiel zo Ženevy, je samozrejmé.

„Len Edko má právo súdiť Mussoliniho, lebo on mal o ňom svoju mienku vtedy, keď ho v Anglicku obdivovali,“ povedala mi naraz veľkodušne Giuliana.

Hovorievame spolu francúzsky. Pani doktorka veľmi trpí, že Giuliana je práve tu. Ona ju má rada, ale teraz nemôže nevidieť, že čoho sa Štefánikova snúbenica dovoláva, patrí dnes do druhého tábora.“

Mohla sa Giuliana pridať do tábora fašistov? Ktovie. V rokoch druhej svetovej vojny však bola jednou z kľúčových postáv talianskeho sprisahania proti Mussolinimu. Ale… to už je iný príbeh.

„Vyzerala nedotknuteľná, tajomná, schopná preniknúť do zakázaných miest a preskúmať neskutočné spôsoby, ako dosiahnuť stanovené ciele,“ napísal o nej taliansky novinár a historik Franco Giannantoni. 

Zdroje:

• Štefániků memoriál, 1929
• Gen. Maurice Janin – M. R. Štefánik, 1932
• Štefan Osuský, Bohdan Pavlů – Štefánik, kniha prvá: spomienky a postrehy, 1938
• Ján Juríček – M. R. Štefánik, 1969
• M. R. Štefánik (TV film), 1969 (účinkuje Giuliana Benzoni)
• Anna Gašparíková-Horáková – U Masarykovcov, 1995
• Korespondence: T. G. Masaryk – slovenští veřejní činitelé, 2007
• Miroslav Musil, Antonello Biagini – Milan Rastislav Štefánik vo svetle talianskych archívov, 2011
• Dagmar Hájková, Eva Kalivodová – Deníky Edvarda a Hany Benešových z období první světové války (1915–1918), 2013
• Korespondence: T. G. Masaryk – Edvard Beneš 1918–1937, 2013
• Franco Giannantoni – La Compagna Della Principessa Ribelle, 2014
• Sergio Tazzer – Vlastenci alebo zradcovia?, 2018