Atentát na Štefánika – Prvá konšpiračná teória ČSR

V tomto článku nebudem rozoberať podrobnosti leteckej havárie gen. Štefánika. Obávam sa, že táto udalosť pre nedostatok faktov už nemôže byť objasnená s 100 % istotou. Otázka, či išlo o nehodu alebo atentát, bude aj naďalej súčasťou Štefánikovho kultu.

Ale skúsim sa pozrieť na to, či by bolo logické Štefánika zavraždiť práve takýmto spôsobom. Pretože… ako hovorí profesor Carl Safina: „V logike správania vidíme, ako myseľ pracuje.“ 

Atentát na ťažko chorého človeka?

Milan Rastislav Štefánik nebol predstaviteľom typického akčného hrdinu. Prekonal tri operácie brucha. Ako študentovi v Prahe mu operovali slepé črevo, v roku 1914 mu bola urobená gastroenterostómia, ktorá sa používala pri liečbe peptických vredov. V roku 1915 bola vykonaná ďalšia operácia, počas ktorej bol izolovaný vred na vrátniku. V lekárskej správe sa uvádza, že Štefánik mal záchvaty bolesti, pri ktorých strácal vedomie, zvracal krv a mal čiernu stolicu.

Organizátor československých légií v Rusku a Taliansku Jan Šeba spomína na Štefánikove zdravotné problémy takto:

„…často jsme s úžasem hleděli na člověka, jenž za porady padal v těžké mdloby, při nichž jsme byli přesvědčeni, že jistě nastala jeho poslední hodinka. Bylo to až neuvěřitelné vidět, jak Štefánik, člověk té slabé konstrukce, vychrstl ze sebe ze žaludku trochu krve, utřel si ústa a šel na intervenci k některému ministrovi.“

Podľa spomienok podnáčelníka generálneho štábu talianskej zahraničnej armády Emila Konráda, Štefánikovi počas návštevy francúzskeho veľvyslanectva v Ríme prestalo biť srdce po dobu 28 sekúnd. No a francúzsky generál Maurice Janin (vrchný veliteľ dohodových armád na Sibíri a veliteľ československých légií na Sibíri), ktorý bol so Štefánikom na Sibíri, konštatoval, že sa straty vedomia vyskytovali stále častejšie:

„Byl téměř ustavične v mdlobách, vyvolávaných sebemenším popudem: dveře, ktoré někdo náhle otevřel, elektrická lampa, kterou někdo rozsvítil, neočekávaný hluk – a bylo slyšet jeho výkřik: ‚Ach! Můj Bože!‘ a pozbýval vědomí.“

Zdá sa teda, že nielen tráviaci trakt robil generálovi problémy. Straty vedomia poukazujú aj na možný problém so srdcom. Doktor Jan Kabelík, ktorý 6. mája 1919 pitval Štefánikovo telo, do pitevnej správy napísal:

„Srdce v celku malé, dosť značná vrstva tuková…“

Lekári na Sibíri Štefánikovi nedávali ani rok života. Sám Štefánik hovoril o svojej smrti často. Bol zasnúbený s markízou Benzoni, no so svadbou otáľal. Niektorí v tom videli politický kalkul. Generálovi Janin sa však Štefánik počas cesty na Sibír zdôveril:

„Nevím, nejsem-li odsouzen k smrti; nebylo by správné, abych se ženil za tak hrozivého stavu a zanechal brzy nato po sobě vdovu.“

Pripravovať atentát na ťažko chorého človeka, pri ktorom zahynuli ďalší traja nezainteresovaní ľudia a navyše pred svedkami sa mne osobne nezdá logické. Zvlášť, ak existujú aj také možnosti, ktoré by nevzbudzovali žiadne podozrenia, napríklad otrava.

Konflikt s Benešom

Vzťah Beneša a Štefánika bol začiatkom ich spolupráce výborný. Tykali si. Tykanie podľa Benešových denníkov navrhol samotný Štefánik. To nebolo pre fanúšika aristokracie úplne bežné. Tejto pocty sa nedostalo každému Štefánikovmu spolupracovníkovi.

Beneša volal Edko a staral sa predovšetkým o jeho outfit, aby nepôsobil dojmom chudobného rakúskeho úradníčka. Aj za uvedenie do vyššej francúzskej spoločnosti vďačil Edko Milanovi. Edko sa zase staral o praktické veci, napríklad o Milanov podnájom počas jeho ciest. No okrem nacionalizmu, pracovitosti a obdivu k Masarykovi, nemali týto dvaja muži veľa spoločného.

Milan bol dobrodruh. Mal rád luxus. Bol dobrým rečníkom a na žúrkach vo francúzskych salónoch bol ako doma. Ženy boli z neho paf. Lásku mu vyznala aj najväčšia francúzska feministka. Vedec a pilot v armáde, ktorý myšlienkami občas zaletel tak vysoko, že za ním mohol len málokto.

Edko bol praktický človek, minimalista. K životu mu stačili skromné podmienky a jedna obyčajná žena, hoci aj 1000 kilometrov ďaleko. Najradšej pil čistú vodu, na žúrky chodil len z povinnosti a vôbec sa pri tom necítil dobre. Jeho charizma sa podobala charizme trikrát vylúhovaného čaju, nevedel rečniť bez papiera a neznášal lietanie. Ale v byrokracii nemal konkurenta. Väčšinu vecí dokázal vybaviť zo svojho ofisu.

Aj napriek občasným sporom, ešte vo februári 1919 Beneš Masarykovi napísal, že chce ísť na mierovú konferenciu do Paríža so Štefánikom a nie s Kramářom.

„Já dám tisíckrát přednost jemu před Kramářem, pracujeme spolu přes různé nensáze přece jen výborně, loajálne a s úspěchem. Tudíž on byl by nejlepší, také už proto, že bude mít posici velice silnou, konexe veliké a vliv skutečne značný.“

Všetko sa zmenilo v marci 1919. Štefánik v Paríži kritizoval Beneša za zmluvy s Francúzskom, ktorými vznikol konflikt medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou v Československu. Beneš napísal:

„Krátce: prudce mně vyčítal mou politiku k Italům, resp. vytýkal chybu s uděláním smlouvy s Francouzi o gen. Pellé, že jsem k tomu neměl práva a kompetence, že jsem se dopustil chyb vzhledem k Italům.“

Je naozaj na mieste spýtať sa, či mal minister zahraničných vecí kompetenciu jednať o náčelníkovi Hlavného štábu československej brannej moci, keďže tieto záležitosti patria do rezortu ministerstva obrany. Ale to už je iný príbeh.

Urazený Beneš 5. apríla 1919 poslal Masarykovi dlhý list, v ktorom v podstate… na dvoch stranách formátu A4 ohováral Štefánika.

„Vše je nemocné, co dělá, a morbidní. (…) Dohodovat se s ním a usmiřovat, myslím, bylo by chybou, protože nechci začínat starou politiku s ním, ani už bych neměl nervy na tu stálou, úžasnou a nemožnou trpělivost s ním, kterou jsem musil mít. Suďte sám, až budete míti zprávy od Štefánika samého nebo až s ním budete mluvit.“

Konflikt oboch mužov potvrdzovalo celé ich okolie. Nikto však nespomínal, o čom sa vlastne toľko hádali. Bolo to príliš súkromné a nebolo vhodné hovoriť o tom verejne? Alebo jednoducho žiadny konkrétny dôvod neexistoval a proste sa stretli dve egá? Ktovie.

Generál Maurice Janin vo svojich memoároch napísal:

„Rozpory v názorech velmi často nebyly důležité, ale nerozčilovaly ho (pozn. autorky: gen. Štefánika) o to méně prudce. (…) Obyčejně se mi zdálo, že má pravdu dr. Beneš. Neuchoval jsem si vůbec vzpomínky, čeho se ty rozpory týkaly.“

A čo na to Masaryk?

Z korešpondencie medzi Masarykom a Benešom je zjavné, že Masaryk počítal s tým, že by generál Štefánik pôsobil Slovensku. V marci 1919 Benešovi napísal:

„Přál bych si Milana, aby byl zde! Nejen kvůli těmto italsko-francouzským sporům, ale také kvůli Slovensku, a abychom konečně se dali do práce a dostali naše hochy domů.“

Od myšlienky mať generála na Slovensku ho odradilo až osobné stretnutie s maliarom a legionárom Ludvíkom Strimplom. Do Prahy ho poslal Edvard Beneš z Paríža. Mal prezidentovi osobne povedať to, čo nemohol napísať v listoch. Masarykovi 15. apríla 1919 Beneš napísal:

„Posílám příští pátek Strimpla do Prahy. Zná Milana od dlouhých let, byl jeho nejintimnější kamarád a byl s námi oběma po celou dobu války, zná i vzrůst konfliktu a byl při všem také nyní přítomen.“

Čo Strimpl prezidentovi povedal, sa už nedozvieme. Po tomto stretnutí však Masaryk Benešovi oznámil:

„Navrhnu mu, aby se vzdal ministerstva vojenství… (…) Co s ním dále, nevím: na Slovensku? Sotva; nejlépe by byl Řím, jestliže Paříž je vyloučena.“

Zdá sa však, že ani tieto Masarykove plány neboli definitívne. Štefánika, bez ohľadu na jeho spory s Benešom, potreboval na ministerstve obrany, aby sa zbavil Václava Klofáča, ktorého považoval za nekompetentného. Na celú situáciu si zaspomínal o niekoľko rokov neskôr v záznamoch archivárky Gašparíkovej-Horákovej takto:

„Věděl jsem, že Štefánik těžko by se vpravil do každodenní práce s našimi lidmi tu doma, ale tenkrát přál jsem si jeho příchodu, abych se zbavil ministra vojenství – anarchisty Klofáče. Stalo se jinak, umřel a nimbus dala mu smrt.“

Václava Klofáča sa prezident nakoniec zbavil v roku 1920 aj bez Štefánika. Na pozícii ministra obrany ho nahradil iný Slovák – Ivan Markovič.

Mal by teda Beneš dôvod usilovať sa o Štefánikovu predčasnú smrť?

Malo by to logiku, ak by si Beneš nebol istý tým, ako sa zachová prezident po osobnom stretnutí so Štefánikom. To by však musel Štefánika smrteľne nenávidieť. Dokumenty také niečo nepotvrdzujú. Práve naopak – 6. mája 1919 Masarykovi napísal:

„Otřáslo to mnou velice a bolelo mne, že tak to s ním skončilo – a mezi námi. Byli jsme přece jen příliš úzce a přátelsky spjati. (…) Od pondělka nepřestávam myslit na Milana.“

Zaujímavo neskôr uvažoval na túto tému Karol Sidor, vyslanec vo Vatikáne v rokoch 1939-45, vo svojom Vatikánskom denníku:

„Konečne, Čechom Štefánik nezavadzal. Oni si vedeli poradiť s Kramářom, Perglom, Stříbrným i Gajdom. Boli by si vedeli poradiť aj so Štefánikom, keby im bol býval zavadzal. Ale Štefánik zavadzal vlastne Slovákom.“

Zdroje:

• Štefánikův memorál, 1929
• Gen. Maurice Janin – M. R. Štefánik, 1932
• Štefan Osuský a Bohdan Pavlů – Štefánik, kniha prvá: spomienka a postrehy, 1938
• Josef Bartůšek – Štefánik, kniha druhá: vzpomínky, dokumenty a jiné příspěvky, 1938
• Štefánik vo fotografii, 1938
• Anna Gašparíková-Horáková – U Masarykovcov, 1995
• Emil Karol Kautský: Kauza Štefánik, 2004
• Karol Sidor – Vatikánsky denník II., 2012
• Korespondence: T. G. Masaryk – Edvard Beneš 1918-1937, 2013
• Dagmar Hájková, Eva Kalivodová – Deníky Edvarda a Hany Benešových z období první světové války (1915-1918), 2013