Atentát na Heydricha IV.: Češi se nikdy nevzdají!

Necelý týždeň po vypálení Lidíc, teda 16. júna 1942, sa na políciu prihlási rozrušený a vydesený muž, ktorý sa počas výpovede zajakáva. Spočiatku ho považujú za blázna. Ale po dlhšom rozhovore sa vyšetrovateľom priznáva, že je parašutista a prišiel sa prihlásiť, aby ochránil svojich príbuzných pred popravou a prenasledovaním.

Meno muža je Karel Čurda. Áno ten, ktorý 10 minút visel na rímse okna, kým Gestapo prehľadávalo byt jeho ochrancov. Na územie Protektorátu bol vysadený v marci 1942 v rámci operácie „Out Distance“. Úlohou tejto misie boli diverzné akcie. Napríklad príprava bombardovania Škodových závodov v Plzni. Práve počas príprav na bombardovanie sa s ním dostali do kontaktu aj Gabčík s Kubišom.

Karel Čurda sa neskrýval spolu s ostatnými parašutistami v katakombách kostola, ale bol u svojej mamy v obci Nová Hlína pri Třeboni. Výsadkári síce boli trénovaní na extrémne bojové výkony, ale neboli cvičení na to, čo nasledovalo po Heydrichovej smrti. Každodenné správy o popravách a nakoniec vypálenie Lidíc a Ležákov… to by otriaslo asi s každým. Kým si parašutisti v katakombách vzájomne udržiavali morálku, Karel Čurda sa dostal pod vplyv svojej rodiny, ktorá z obavy o vlastnú bezpečnosť naliehala, aby sa išiel udať.

Heinz Pannwitz si k Čurdovi poznamenáva:

„Znovu byla potvrzena zkušenost, na kterou by se vždy měl brát zřetel: agent, i dobrovolně se hlásící, může podlehnout panice!“

Karel Čurda za udanie spolubojovníkov dostal pol milióna českých korún a byt v Prahe. Zmenil si meno, oženil sa so sudetskou Nemkou Máriou Bauerovou a splodil syna Karla. Až do konca vojny spolupracoval s Gestapom. Po neúspešnom pokuse o útek do Ameriky bol zatknutý a 27. apríla 1947 popravený obesením v Pankráckej väznici.

Dve tváre Karela Čurdy. Vľavo ako čs. výsadkár, vpravo ako agent *Gestapa*.

Aj keď Čurda nemá v dobe udania presné informácie o pobyte Gabčíka s Kubišom, vyšetrovatelia od neho získajú adresy členov domáceho odboja a udalosti naberú rýchly spád.

Odhalenie parašutistov

17. júna 1942 skoro ráno Gestapo vtrhne do pražského bytu na Žižkově. Býva v ňom rodina Moravcová – manželia Marie a Alois a ich syn Vlastimil. Starší syn Miroslav bojoval ako československý pilot v Royal Air Force (RAF). Zomrel o dva roky neskôr pri bojovom lete počas vylodenia v Normandii.

Marie Moravcová tesne pred svojim zatknutím prehltne ampulku s jedom. Informáciu o možnom úkryte parašutistov nakoniec Gestapo získa od mladšieho syna Vlastimila. Celý deň bol vypočúvaný a mučený. Krátko pred polnocou mu vyšetrovatelia ukážú odrezanú hlavu jeho matky. Chlapec sa zrúti a prezradí úkryt v katakombách kostola sv. Cyrila a Metoda.

18. júna 1942 v skorých ranných hodinách sa začína boj v kostole, kde sa ukrývajú výsadkári. Trvá približne 7 hodín a zúčastní sa ho 800 príslušníkov SS a Gestapa. Hlavným cieľom bolo získať atentátnikov živých. Kvôli cenným informáciám, ktoré mohli vyšetrovateľom poskytnúť a tiež pre účely propagandy.

K prvému ozbrojenému stretu dochádza v priestoroch kostola, kde z chóru zaútočia traja parašutisti – Adolf Opálka, Josef Bublík a Jan Kubiš. Predtým, ako sú premožení, Opálka a Bublík užijú ampulku s jedom. Jan Kubiš stratí vedomie po útoku ručným granátom. Po príchode vojakov SS ešte žije, ale na následky svojich zranení počas prevozu do nemocnice zomiera.

Zvyšní štyria muži – Josef Gabčík, Josef Valčík, Jan Hrubý a Jaroslav Švarc – sa nachádzajú v katakombách pod kostolom. Vyjednávanie s nimi nepriniesie žiadne výsledky. Odmietnu všetky navrhované postupy, akými by sa mohli vzdať.

Heinz Pannwitz do svojej správy poznamenáva, že vyjednávač dostal jedinú odpoveď:

„Jsme Češi a Češi se nikdy nevzdají!“

Nacisti sa ich pokúsia z katakomb vyhnať slzotvorným plynom aj vodou. Keď nič nepomáha, rozhodnú sa prelomiť vchod do podzemia výbušninou. Všetci štyria parašutisti sa však zastrelia skôr, než dôjde k ich zatknutiu.

Dlhodobé dôsledky atentátu

Rozvetvená rodina Jana Kubiše skončila v koncentračnom tábore Mauthausen. Nacisti nakoniec nechali žiť len jeho mamu, Kristínu Kubišovú (rodenú Mitiskovú). Všetkých ostatných členov rodiny popravili. Pre matku snáď ani neexistuje horší trest, než život s vedomím, že prišla o všetky svoje deti.

Kristina Kubišová, rodená Mitisková v rozhovore s redaktorom Českej televízie.

Rodina Josefa Gabčíka dopadla výrazne lepšie. Síce sa nevyhli vypočúvaniam, no neskončili v koncentračných táboroch, ani na popravisku. Slovensko v tom čase patrilo k spojeneckým krajinám Tretej ríše. Nacisti nepotrebovali na našom území vytvárať teror. V tom čase rešpektovali aspoň nejakú mieru suverenity slovenského štátu a jeho zákony. Všetko sa samozrejme zmenilo po vypuknutí Povstania v roku 1944, kedy aj Slovensko zažívalo teror podobný tomu, aký rozpútali nacisti v Protektoráte po vražde Heydricha.

Osobné obete, ktoré priniesli občania bývalého Československa na oltár, nezostali vo svete bez odozvy.

Začiatkom augusta 1942 Veľká Británia anulovala Mníchovskú dohodu, čím otvorila cestu k obnove hraníc Masarykovho Československa. V septembri sa k nej pridalo aj Slobodné Francúzsko. Osud Protektorátu a tiež osud slovenského štátu bol týmto definitívne spečatený. S existenciou týchto štátnych útvarov sa po vojne nepočítalo. Edvard Beneš slávil diplomatický úspech. Podarilo sa mu získať to, čo ako prezident v roku 1938 stratil.

Vo svojom prejave z 30. septembra 1942 povedal:

„Je tomu právě rok, co přišel do Prahy kat Heydrich upevnit masovým vražděním našich lidí dědictví Mnichova. Do roka byl na pravdě – ne boží, ale ďáblově. Takový je dnes také osud Hitlerova mnichovského triumfu a zítra to bude osud celého Hitlerova režimu.“

Po Jozefovi Gabčíkovi bolo v roku 1948 pomenované mesto Gabčíkovo a v roku 1977 aj vodné dielo v katastri mesta. V Bratislave, Žiline a Rajeckých Tepliciach sú po ňom pomenované ulice. Vo svojom čestnom názve ho má aj slovenský 5. pluk špeciálneho určenia v Žiline. Pred jeho kasárňami stojí pamätník s Gabčíkovou sochou. Pamätník nájdeme aj pri Gabčíkovom rodnom dome v Poluvsí. A ak radi beháte, môžete si zabehnúť Memoriál Jozefa Gabčíka – bežecké preteky na trase Žilina – Poluvsie organizované od roku 1995.

Na záver tohto štvordielneho seriálu mám pre vás jednu otázku. Myslíte si, že by boli hranice Československa po vojne obnovené, ak by sa atentát na Heydricha neuskutočnil?