Ako Masaryk zháňal kráľa pre České kráľovstvo

V predchádzajúcom článku o Washingtonskej deklarácii ste sa dozvedeli, že medzi Masarykom a Štefánikom došlo v roku 1918 k názorovým rozdielom na politické usporiadanie nového štátu. Kým Masaryk preferoval Československo – republiku, Štefánik zotrvával v názore, že má byť monarchiou. Zdá sa vám zvláštne, že som použila slovo „zotrvával“? Začiatkom svetovej vojny monarchiu preferoval aj sám Masaryk. „Českú republiku požaduje len niekoľko radikálov,“ napísal v roku 1915.

Za české kráľovstvo!

Dôvody, pre ktoré si Masaryk predstavoval nový štát ako monarchiu vedú na východ – do Ruska.

Žila tu skupina českých a slovenských krajanov, z ktorých sa po vypuknutí 1. svetovej vojny stali nepriatelia Ruska, pretože Rakúsko-Uhorsko bolo s Ruskom vo vojnovom stave. Češi a Slováci boli internovaní, väznení, vysídľovaní, prepúšťaní zo zamestnania… Vznikla medzi nimi potreba jednoznačne ukázať svoje protirakúske zmýšľanie. Krajania sa zjednotli a žiadali o dovolenie vytvoriť vojenskú jednotku, ktorá by bojovala po boku ruskej cárskej armády.

Už v auguste 1914 bolo ich žiadosti vyhovené. Česká družina, ako bola jednotka nazvaná, mohla tvoriť najviac dva samostatné pešie pluky a mala mať ruských veliteľov, úradníkov, lekárov a najmenej tretinu dôstojníkov a poddôstojníkov v každej rote. Krajanské spolky konali nábor do vojska pod heslom: „Za samostatné české kráľovstvo s Romanovcom na tróne!“

V septembri 1914 tvorilo jadro jednotky 720 vojakov prevažne českej národnosti. Slovákov v Českej družine bolo iba 16. Počet Slovákov žijúcich v Rusku sa odhadoval na 600.

Revolúcia v Čechách, ktorá sa nikdy nestala

Začiatok prvej svetovej vojny vyzeral pre Rusko dobre. Cárska armáda rýchlo prenikla až k rakúsko-uhorským hraniciam. Mimochodom, jediné boje svetovej vojny prebiehali na našom území na východe krajiny, v mestách Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Snina a Humenné.

Česká družina plnila v tom čase aj úlohu prieskumníkov. Češi vedeli nemecky, poznali pomery v krajine a často boli schopní preniknúť hlboko do nepriateľského tyla. A tak nás asi neprekvapí, že niekoľko členov Českej družiny plnilo v novembri 1914 aj prísne tajnú úlohu – mali sa kontaktovať s domácim odbojom.

Alois Nessy sa rozprával s Edvardom Benešom, V. Vaněk kontaktoval Karla Kramáře a snažil sa o spojenie s Masarykom. Budúci prezident Československa však z bezpečnostných dôvodov toto spojenie odmietol a nechal si doručiť odkaz po doktorovi Janovi Herbenovi.

O aký odkaz išlo? Českí politici mali viesť revolúciu, ktorá by vypukla s príchodom ruských vojsk na územie Rakúsko-Uhorska. Signálom pre začatie prevratu mali byť zelené lístky zhadzované z ruských lietadiel.

Aj keď sa plány na revolúciu českým politikom nepozdávali, Tomáš Garrigue Masaryk získal informácie o činnosti krajanov v Rusku. Keď na jar 1915 v Londýne spisoval svoje memorandum Independent Bohemia, predstavil v ňom Britom nový český štát ako monarchiu na čele s ruským kráľom:

„Český národ je rusofilný. Ruská dynastia v akejkoľvek forme by bola najobľúbenejšia. Českí politici si želajú založenie českého kráľovstva v súlade s Ruskom. Ruské prianie a plány budú mať určujúci vplyv.“

Ofenzíva armád Ústredných mocností v máji 1915 však postup cárskych vojsk zastavila. Rusi sa museli stiahnuť až za rieku San. Z pripravovaného prevratu nebolo nič.

O pár rokov neskôr boľševická revolúcia zmarila aj plány na monarchiu s ruským kráľom. No a memorandum Independent Bohemia nahradila Washingtonská deklarácia. Masarykovi totiž bolo jedno, ktorá mocnosť podporí jeho plány na samostatný štát Čechov a Slovákov. Kým Rusko víťazilo, považoval za samozrejmé, že vznikne České kráľovstvo s ruským kráľom. Keď iniciatívu na fronte prevzali Američania, Masaryk zahodil Indipendent Bohemia do koša a napísal niečo, čo by sa mohlo páčiť americkému prezidentovi Wilsonovi.

Štefánikov názor na republiku

Milan Rastislav Štefánik nerád písal. Patril k ľuďom, ktorý vraj radšej sadli na vlak, odcestovali z Paríža do Londýna a vec vybavili osobne, než aby napísali telegram. Pre túto nechuť písať, písal málo. Jeho názory sa dochovali sprostredkovane. Teda tak, že o nich napísali ľudia, s ktorými sa počas života rozprával. Lenže niektoré svedectvá môžu vypovedať skôr o tom, čo Štefánik chcel, aby si ľudia v danej chvíli o ňom mysleli, než to, čo bola pravda.

V praxi to potom vyzerá tak, že kým jeden človek spomínal na to, akým bol presvedčeným vegetariánom a abstinentom, iný ho opisoval ako labužníka s vyberaným vkusom na víno. Pravda býva obyčajne niekde uprostred. Štefánik mal zrejme rád dobré jedlo a pitie, no jeho zdravotné problémy mu nedovoľovali naplno sa oddávať týmto pôžitkom.

Takto nejako treba pristupovať aj k jeho konzervatívnemu názoru na republiku. Pravdepodobne mu republika nevadila, ale nevedel si ju predstaviť v praxi, hlavne na Slovensku, kde ľudia nemali ani základné vzdelanie a inteligenciu ste mohli spočítať na prstoch jednej ruky.

Skúsim vám teda podľa svedectiev Štefánikových priateľov a spolupracovníkov čo najpresnejšie opísať jeho postoj k republike.

Začnem so svedectvom Paula Rafaela, Štefánikovho francúzskeho priateľa a spolupracovníka pred 1. svetovou vojnou, ktorý sa s ním po dlhom čase stretol v roku 1919:

„Cez vojnu sme Štefánika nevideli. (…) Konštatoval som, že sa zmenil, ale inak bol stále rovnako vzrušene čulý. (…) I keď boj, ktorý viedol proti boľševikom, odklonil jeho ducha k náhľadom viacej konzervatívnym, než aké mával pred vojnou, vo svojom základe Štefánik zostával politickým liberálom.“

Masarykove vyjadrenie nájdeme v knihe Štefánikův memoriál z roku 1929:

„Mýval obavy, že bychom republiku důsledně demokratickou nedovedli úspěšně organisovat a vybudovat.“

Priateľ a spolupracovník na Sibíri generál Janin o afére „republika“ napísal:

„Když už jednou události přivodili republikánskou vládní formu a když už se s ní Štefánik přes všechen svůj odpor smířil, představoval si pro ústavu a vnitřní organisaci československého státu snad jiný postup, než jakého bylo použito. Pomýšlel mezi jiným na zavedení jakési „Velké rady“ s politickou mocí, jako měl kdysi v Římě senát, jak říkal a mluvil o tom se mnou za cesty z Francie do Sibíře.“

Na príhodu s republikou si Masaryk zaspomínal ešte aj v roku 1932, kedy ju zaznamenala jeho osobná archivárka Anna Gašparíková-Horáková:

„Kdepak, Slováček a republiku! On byl konservatvní a v politickém úsudku někdy dosti naivní. Také mi poslal telegram, že je proti republikánské formě, ale pak kajícně uznal, že se mýlil a odvolal své stanovisko.“

Aby nedošlo k negatívnemu výkladu týchto slov, považujem za potrebné napísať aj koniec tejto spomienky. Netýka sa už ich sporu o republiku, ale hovorí veľa o ich vzťahu:

„Chodili jsme často spolu po Paříži. Měl různé slabůstky – no kto jich nemáme – a já jsem se mu posmíval. Co se nasmál! Dosud ho slyším, jak srdečně se dovedl smát. Měl jsem ho opravdu rád.“

Dnes je populárne hovoriť o Masarykovi ako o demokratickom lídrovi s pokrokovými názormi. Určite tomu tak nebolo v roku 1915, kedy napísal memorandum Independent Bohemia. A práve o tom je blog Pandorina skrinka. Má ľuďom ukazovať dejiny, na ktoré sme zabudli.

Zdroje:

• Tomáš Garrigue Masaryk – Independent Bohemia, 1915
• Washingtonská deklarácia, 1918
• Štefánikův memorál, 1929
• gen. Maurice Janin – Milan Rastislav Štefánik, 1932
• Štefan Osuský a Bohdan Pavlů – Štefánik, kniha prvá: spomienka a postrehy, 1938
• Pichlík, Vávra, Křížek – Červeno bílá a rudá, 1967
• Anna Gašparíková-Horáková – U Masarykovcov, 1995
• Monika Holečková – Prečo Štefánik po prečítaní Washingtonskej deklarácie takmer skolaboval?